Do pravdy až po uši

Jedným zo základných jogových princípov, ktoré nás učia nielen učitelia jogy, ale aj ľudia v našom okolí, je hovoriť a žiť pravdu. Už v starých spisoch o joge sa odporúčalo ne-klamanie – Satya. Doslova preložené ako Pravda.

Taký zvláštny otrepaný výraz, ktorý používa každý. Hovoríme pravdu, myslíme si, že neklameme, že sme úprimní, priami, že veci hovoríme na rovinu. Nie je to tak. Sú to všetky tie malé klamstvá, ktoré povieme, možno v najlepšej viere, možno zo strachu, zo zvyku. Každý môže mať iné motívy. Každopádne sú to mini klamstvá a tak nejak sme si zvykli ich používať. Chceme byť krajšími v očiach druhých, zapôsobiť, páčiť sa. Občas sa používa aj klamstvo pre dobro veci alebo aj ako milosrdná lož. Stačí, že veci niekedy len prikrášlime, prifúkneme za účelom, že chceme mierne ohnúť pravdu. Ospravedlňujeme sa tým, že je to spoločensky akceptovateľné, lebo to robia všetci.

To by možno nebolo takým hriechom, keby sme klamali len druhým, lenže my klameme najmä seba. Ak sa aj pozviechame a povieme druhým pravdu, je to omnoho ľahšie ako povedať ju sebe. Priznať si pred sebou samým chyby, vinu, vziať zodpovednosť za naše činy alebo len obyčajnú realitu, je mega ťažké.

Napríklad aj v jogovej praxi obzvlášť ťažké. Najhoršie zistenie je, že nám to možno nejde až tak ľahko, ako by sme chceli. Ako by sme túžili. Ako by to chcelo naše ego. Pravda sa nachádza na jogovej podložke. Tam nás čakajú tí naši démoni, ktorým musíme čeliť. Tie naše strachy. Obavy zo zlyhania. Tam sa preverí úplne všetko. Čo tvrdíme vonkajšiemu svetu o našej joge, čo je realita, čo si pripúšťame, kam sa chceme pohnúť. Bojíme sa našej pravdy. Niekedy vie byť krutá. Napríklad ak sa nám nedarí urobiť nejakú pozíciu a my si to nechceme pripustiť, ani to pomenovať. Ak sa staneme úprimnými, tak pochopíme, o čom je joga. Ani nemusíme nejak extra bojovať so sebou, ani sa strašne snažiť, úplne stačí, ak budeme k sebe úprimní a nebudeme si klamať.

Či už ide o naše myšlienky alebo slová, majú obrovskú moc. Slovom vieme ublížiť aj pomôcť, ak je presne namierené. Niekedy stačí, že vyslovíme iba svoj názor a nechtiac ním ublížime. Náš názor je iba naša pravda. Nie je to však všeobecná pravda. Napríklad keď sa vyjadríme: „Toto je ale hrozný film!“ Myslíme tým iba to, že sa nám nepáči. Automaticky ovplyvníme už aj okolie , ktoré tiež hneď škatuľkuje a pritom to asi nie je až taký zlý film, len my sme ho tam už šupli. Dali sme mu nálepku a to nie je pravda. Je to len náš subjektívny názor.

Možno má každý v sebe nastavenú inú mieru úprimnosti, každý to cíti inak. Možno stačí spraviť iba malý krôčik vpred a bol by svet lepší, krajší, keby sme hovorili pravdu častejšie.


Categories: Nezaradené

Post Your Thoughts