A čo čakáte vy? Krémeše?

Vo väčšine slovenských rodín trávi matka s deťmi viac času. Podľa môjho skromného názoru by si mala nájsť čas okrem hrncov aj na nejaké hobby.  Pre dobro celej rodiny. Moja menšia dcéra nemala ešte ani dva roky, keď som sa prihlásila na prvý kurz jogy. Boli dni, kedy nechcela v noci spať, no ja som musela ísť ráno na kurz. Učiteľ hovoril, že už pri Pozdrave slnka videl, v akom som rozpoložení. Túto úchylku majú asi všetci učitelia jogy. Pozorovať stavy bežných smrteľníkov, čiže nevyspatých matiek.  Hladné, unavené, na šrot. Ako cvičiť uvoľnene? Prekonať sa, odcvičiť maximum, a už len čakať na ten skvelý pocit. Už poučená viem, že netreba mať žiadne očakávania. Na materskej som si urobila prvý kurz a získala aký taký prehľad o joge, po akom som  túžila. Stále som však kdesi v hĺbke duše cítila, že to nie je celkom ono. Opäť sa raz potvrdilo, že očákavania sú na milú Jarmilu. A zrazu prišla detská joga, moja srdcovka, neskôr gravidjoga. S ňou sme si vytvorili tiež pekný vzťah. Hoci k nej pristupujem s veľkým rešpektom. Tie poklady v bruškách treba dobre chrániť. Popri tom všetkom som počúvala o ashtange, lepili sa na mňa rôzne mýty, polopravdy, výplody fantázie. Práve tie podnietili moju cestu za ashtangou. Od všelijakých ľudí som dostávala informácie, aká je ťažká, má presné pravidlá, má sa cvičiť v rovnakú hodinu, že u nás nikto necvičí pravú ashtangu starej školy. Správne tušíte, že to vravelil tí, ktorí ashtangu nevideli ani len z rýchlika. Hop, posudzovanie, vitaj! A tak som začala cvičiť ashtangu. Presvedčila som sa, že je skutočne fyzicky náročná. Mala som svalovicu, bolelo ma celé telo. No hneď po prvej hodine, keď som nevedela, čo mám cvičiť, nie ešte dýchať, sa po ceste domov dostavil pocit, že toto je to, čo som hľadala. A neprešiel ani vtedy, keď som už tak pravidelne na hodiny nechodila. Chodila som nepravidelne a nezrútil sa svet, ani na mňa za trest z neba nespadla kamenná soška budhu. Do môjho hľadáčika vstúpil kurz ashtanga jogy, a keďže mám na tie kurzy prosto slabosť, prihlásila som sa. Zároveň som vedela, že keď sa neprinútim opäť cvičiť, zhorím ako list papiera. Párkrát som v mysli ten kurz zrušila aj za cenu, že obetujem zálohu, ktorá už bola zaplatená. Že mi to nestojí zase za svalovice, s ktorými som automaticky rátala. Nastavila som sa do módu nulových očakávaní matky, ktorá okrem dvestopercentnej svalovice nemá čo stratiť. Tušíte správne. Svalovica nikde. Ešteže som s ňou počítala, kamoška jedna nevernica!

Jogíni sú fakt svojskí. Neustále ma ktosi upozorňoval, že ashtangisti sú takí a hentakí. Ale ako som pozorovaním zistila, všetci jogíni sú špeci grupa, vytvárajú si okolo seba akúsi komunitu. Asi ako každý, koho spája rovnaká záľuba, či životný štýl. Netreba sa ich báť, hoci dávajú na facebook fotky perfektne prevedených jogových pozícií.  Viete však, ako dlho sa museli do nej štelovať, aby sa v nej mohli z dokonalého uhlu odfotiť? Neverte všetkému, čo vidíte, hoci zrak je údajne náš najspoľahlivejší zmysel, tvrdia lekári. A to som tým vlastne aj chcela povedať. Preč s predsudkami a očákavaniami! Cvičte hlavne pre seba a podľa vlastných možností. Nik od vás nečaká, že zajtra dáte obe nohy za hlavu. Jedine vy sami si kladiete na seba prehnané nároky. Máte predsa telo  „liečiť“,  nie mu ubližovať. Skúste nájsť balans medzi tým, akí ste, čo chcete a na druhých sa zvysoka…ehm…pozrite ☺


Categories: Nezaradené

Post Your Thoughts